Tmavomodrá víla - Kapitola 1
Muži si myslia, že dobrovoľne umrieť je to najväčšie, čo môže človek spraviť. Prežiť je viac a to ženy dokážu. Vedia prežiť čo muži nazývajú víťazstvom aj porážkou. Pre ženy je všetko len prekážka, ktorú treba prestáť. Nebojujú a preto nikdy neprehrajú. A o víťazstvo ani nestoja. Ale možno je všetko inak.
Bol predvečer dňa a predvečer víkendu. Piatok ako vyšitý. Slnko sa snažilo zapadnúť. Robilo čo mohlo, ale ako sa mu darí sa nedalo zistiť, lebo obloha bola zatiahnutá ťažkými mračnami, ktoré na nás vylievali svoj obsah. Donekonečna, akoby kdesi z diaľky gigantickou hadicou nasávali ďalšiu a ďalšiu vodu. Sedeli sme s manželkou a jej kamarátkou v bubline auta, chránení pred nečasom ako slimák v ulite. Len našu stopu na ceste okamžite zmývali prúdy dažďa. Zdalo sa akoby sme plávali v rieke s asfaltovým dnom.
Tú kamarátku som vlastne dobre poznal aj ja. Aj ostatné, ku ktorým sme šli. Viezol som ich na dámsku jazdu. Každý rok sa niekoľkokrát stretli na oslavách svojich tajných výročí. Tajných, lebo tajili svoj vek. Aj som ho vedel, aj som si ho nepamätal. Nepokladám to za dôležité.
Celkom ich bolo päť. Každá so svojím osudom, ktorý som za tie roky dopodrobna poznal a takisto zabudol. Všetko bolo tajné, asi preto som to zabúdal. Ale stačilo sa im pozrieť do očí a tam mali všetko napísané veľkými písmenami. Dali sa čítať aj cez slnečné okuliare. Bolo tam aj to, čo mi nikto nikdy nepovedali. A vždy keď som sa to dozvedel, zväčšil sa môj obdiv k ženám. Neviem kedy vznikol. Čo si pamätám mal som ho odjakživa. Dala mi ho nejaká sudička pri narodení. Možno mi ale nedala nič, ale stojí za mnou a našepkáva mi tajomstvá do ucha. Škoda, že mi na škole nepomohla s matematikou. Ale odbočujem.
Skončil som pri obdive žien. Rana, ktorá by muža skolila aj cez betónovú stenu na sto metrov prejde popri nich tak, že o nej ani nevedia. Vždy svieže, vymaľované, s úsmevom, z ktorého sa mi podlamujú nohy (len pozor, pozor aby to tá moja nezbadala).
A pamätajú si. Od stratenej dúhovej guľky v piatich rokoch, až po nadávky opitého manžela zo včera. Všetko majú v hlave, v neporiadku ako veci v kabelke, ale stačí siahnuť a držia to v ruke. Vlastne nevedia čo je poriadok a ani čo je neporiadok.
Teraz ale so mnou sedeli dve ženy, dokonalé, všetky tajomstvá zamknuté doma v tajnej zásuvke. Mali by byť seriózne, ale rozprávajú jedna cez druhú. Nechápem ako dokážu hovoriť a počúvať zároveň. Aj preto mi najviac pripomínajú vrabce. S mejkapom, vyčesané a našuchorené tak, ako sa ženy namaľujú na stretnutie s inými ženami. Neviem ako to robia a prečo vlastne. Prečo chcú vyzerať inak, aj keď idú len medzi kamarátky? A ako sa dokážu zmeniť, keď chcú upútať muža! Nie, nie upútať. Spútať, to je lepší výraz. Ženy ostanú pre mňa záhadou do konca života. Istotne mi to robia naschvál. Ale obdivujem ich aj preto. Stačilo.
Zablyslo sa a vzápätí zahrmelo. Niekde blízko. Stierače robia čo môžu a svetlá sa pokúšajú hľadať okraje úzkej cesty niekde predo mnou. Mierime do chalupy, či chaty či čo to vlastne je, v akejsi dedine. Vedel som jej meno, medzitým ho zabudol, v pamäti mi ostalo len to, že tam končí cesta. Ešte som tam nebol. Manželka ma presviedčala, že cestu pozná naspamäť, ale už sa párkrát radila s Martou vzadu. Aj teraz sa otočila, či máme ísť vľavo alebo vpravo. Nezdalo sa mi ale, že by ich nejako znepokojovalo, že možno blúdime.
"Môžeš stíšiť rádio?" spýtala sa ma moja polovička, oprela sa rukou o moje stehno a otočila sa dozadu.
"Čo si hovorila?" spýtala sa ešte raz Marty.
"Ja len viem, že sme mali odbočiť v dedine na križovatke doprava a potom stále odbočovať doľava. Vieš čo Janko," nachýlila sa dopredu a položila mi ruku na plece, "zastaň a ja im zavolám."
Jana, posunula ruku ešte vyššie, tak vysoko, že vyššie sa už nedalo, stisla ma ako keby to bola brzda a povedala: "Zastaň tu. Nechaj Marti, radšej im zavolám ja."
Ale Marta už vytáča číslo a tvári sa, že nevidí manželkinu ruku. Alebo ju naozaj nevidí, alebo jej to nevadí. Možno robí to isté svojmu mužovi. Ako vypínač. Nevidím na ňu dobre, hoci má hlavu tesne pri mojej. Ženy nás dokážu neuveriteľne ovládať. Tá moja ma vie takto prekvapiť v tých najneočakávanejších chvíľach. Mám ťa rada, nehundri. Funguje to, nehundrem.
Jana vytočená dozadu k Marte a Marta s mobilom na uchu si rovno pri mojej hlave vymieňajú čudesné informácie o tom, kam máme ísť. V živote by som podľa nich netrafil. Orientačné body ako zo špionážneho filmu. Ako sa ktosi môže odvolávať na "takú záhradku s veľkými kvetmi pred ktorou treba odbočiť". Ale tým dvom to stačí. Ženy majú zmysel navyše. Moja drahá ma potľapká a pustí, Marta sa vráti dozadu, ja sa nadýchnem a auto pokračuje.
Krútime sa po ceste, pomedzi malé osvetlené domčeky, kríže pri ceste s pripomienkou tichých mŕtvych, potom les a znova domčeky. Keby ich nebolo, mal by som dojem, že ideme po tankodrome. Diery nie je vidno, občas do nejakej zapadneme. Mihli sme sa popri poľnej ceste a Jana zvolala: "Tu, tu... tu odboč!"
Prudko brzdím, až sa vzadu hýbu veci, zaradím spiatočku a vraciam sa naspäť. Inokedy by som sa s ňou pohádal. Vždy mi povie neskoro kedy mám odbočiť, ale teraz mi to nevadí. Poľná cesta sa ukázala ako stará asfaltka, posledná odbočka a o chvíľu sme na mieste.
Svetlá auta vylákali von ďalšie tri vrabce schované pod dáždnikmi a vetrovkami vyhrnutými na hlavu. Búrlivé zvítanie, akoby sa nevideli desať rokov. Poskakovali, objímali sa a všetky hovorili naraz a naraz si aj odpovedali. Svojím šiestym zmyslom dokážu rozlíšiť, kto s kým hovorí. Dostalo sa aj mne. Pusy na líce a štípance do zadku. To robia vždy. Majú dobrú náladu a dokázali by aj mŕtveho prebudiť. Musím si dať do závetu aby sa pri mne o to aspoň pokúsili. Aj preto tam Janu vozím celkom rád. Vykladám veci z auta, schýlený nad taškami, aby nezmokol ich obsah. Len kvety sa nebojím nechať na chvíľu zmoknúť, nech sa potešia ako ja.
Dnu je príjemné teplo a sucho, vonia káva, víno, trochu cigaretového dymu a nejaká vonná sviečka. Vlastne dve. Na stole je prestreté, pomaly sa ani nezvyšuje miesto na taniere. Vyhľadal som zrakom Janu.
"Idem, maj sa." vyslal som bezhlasý pohľad, len aby vedela. Nevydal som ani hlások, prisahám, ale nastalo ticho a na mňa sa otočilo päť párov očí. Neviem ako to robia. Tých päť žien vytvorilo šiestu. Namojdušu. Imaginárnu, nedala sa vidieť ale jasne som ju cítil. Ako keď ste v izbe kde sa práve zhaslo, nevidíte nikoho, ale viete veľmi dobre kto kde je. Bola tam aj tá šiesta. Uprene na mňa hľadela. Vošla mi do hlavy, zľahka, ako vánok do izby s otvorenými dverami a sústredene sa tam usadila. Vždy keď sú spolu je tam s nimi, ale vždy ma zaskočí, keď sa s ňou stretnem.
"Kam si sa vybral?" spýtala sa ma Adinými ústami.
"Domov. Mal som Janu len priviezť." krútil som očami a hľadal záchranu akoby som niečo vyviedol.
"Na záchod môžeš ísť! Je v zadnej izbe. Tam môžeš ísť. Ale domov nepôjdeš. Je noc a Jana sa bude o teba báť."
Kto to bol? Maja? Nestíhal som ich sledovať.
"Tu máš večeru, najedz sa, si hladný," odtiahla Iva stoličku. Jana súhlasne kývla a Marta mi nalievala, "hybaj, vypi si po ceste". Víla ma ktorousi nohou kopla do zadku a posadila na stoličku.
"Ale..." otvoril som na chvíľu ústa, ale pohľad tých očí, veľkých, láskavých, zamatových a pevných ako chirurgická oceľ ma usadil ako malé dieťa.
Musím to niekde pohľadať na internete. Istotne nie som sám. Krátky okamih a mám zase svoju hlavu späť. Akurát že už nie je celkom moja. Čosi z víly mi tam ostalo. Niekde sa o niečo obtrela. Som ticho, večera je výborná, varili ju všetky. Dostal som párkrát naliate, pomiešal som všetko so všetkým. Počúval som ich a keď som sa snažil vybaviť si o čom sa rozprávali pred piatimi minútami, zistil som že neviem. Ako vždy.
Nálada bol skvelá. Ako pesnička poletujúca po klávesoch klavíra. Alkohol zľahčil atmosféru, možno to, že sa nemuseli starať o rodiny, možno aj neprítomnosť mužov. Ja som im nevadil. Bol som skôr aktívny inventár. Módny doplnok. Zdalo sa mi, že tam pre nich nie som.
Muži to nerobia. Nespomínam si, žeby niekde bola nejaká žena medzi mužmi ignorovaná. V ľahkom opare toho ženského večera sa mi vrátil ako živý obraz spred desiatich rokov. Bol som v ôsmom semestri čomu sa hovorilo byť za vodou, lebo najhoršie sito sme už mali za sebou. Aj keď možno to nebolo to najhoršie, len sme si proste zvykli. Človek si zvykne na všetko asi aj na tú šibenicu. Neskúšal som, neviem. Ale na školu sa zvyknúť dá. Nekonečné prednášky, stohy popísaných papierov a v hlave mätež pochopených vedomostí a nabifľovaných faktov. Hlavne nepotknúť sa cestou na skúšku aby mi nevypadli z hlavy krehko nalepené vedomosti. A vo štvrťáku to už akosi šlo. Veď nakoniec stačí prestať robiť rozdiely medzi prácou a zábavou. Pivné reči o vzorčekoch a babách a potom o babách a vzorčekoch.
Chodil som vtedy s pekným a veľmi múdrym dievčaťom z techniky. Bola naozaj skvelá, občas som mával pri nej mindráky. Ešte že som študoval predsa len niečo iné ako ona, takže sme sa nemohli až tak porovnávať. Inak neviem neviem. Krásne a inteligentné ženy, na to som mal vždy slabosť. Keby sa to aspoň dalo zakryť. Ale oči prezradia všetko. Jej boli hlboké zelené a skúmavé. Zahľadela sa na mňa a už som šiel k zemi. Ktovie prečo ženy milujú mužov. Ja som aspoň na sebe nebadal nič také výnimočné aby so mnou chodilo také krásne dievča. Možno to len hrajú.
Ten večer sme sa vybrali k mojim dvom bývalým spolužiakom ešte zo strednej. Ja som býval na internáte, tam bola vrátnica a na vrátnici vrátnička. A tá vrátnička nikdy nespala a akými tajným zmyslom nás všetkých poznala a hneď vedela, kto tam býva a kto nie.
Vlado s Petrom, volali sme ho Petit, ale bývali na priváte v starom malom domčeku s ešte menšou záhradkou. Rástli v nej pozohýnané stromčeky, kvety, ktoré som nevedel odlíšiť od buriny a naokolo hustý plot, o ktorom som si tiež nebol istý, či bol starostlivo vypestovaný, alebo jednoducho rástol ako divý. Vďaka nemu sa zdalo, že nie sme v centre mesta, ale niekde mimo. Len autá hučali. Cez víkendy ale bolo ticho. Domáca pani bola malá stará usmievavá žena, zosobnený budhistický pokoj aj keď o budhizme asi veľa nevedela. Prečo sme tam netrávili viac času neviem doteraz.
Zvláštnym riadením osudu ale domáca pani už po niekoľkých mesiacoch zomrela. Poznal som ju len letmo, nikdy som ju nepočul sťažovať sa na niečo. Takže neviem prečo umrela. Odišla ako keby si odskočila na nákup a zabudla sa vrátiť. Rodina súhlasila s tým, aby tam kamaráti dobývali. Nechali otvorenú ich izbičku a zvyšok domu zamkli. Dvere sa síce dali otvoriť hocijakým kľúčom, ale nikto to nikdy neurobil. Boli vtedy iné časy. Proste sme sedeli spolu a boli radi, že sme.
Vonku, tesne predtým ako sme došli začalo mrholiť. Bol to taký ten dáždik skorého leta o ktorom neviete, či prší, alebo je to len vlhký vzduch. Ani sme sa veľmi neponáhľali, v takom daždi sa nedá zmoknúť. Keď sme zazvonili, prišiel nám otvoriť Vlado. Keď ma uvidel s frajerkou, začal sa usmievať od ucha k uchu. Vtedy sme to robili všetci. Nemať uši, smejeme sa okolo celej hlavy. Možno kvôli tomu sa s nami tie ženy priatelili.
Drgal do mňa lakťom ako keby som si ju sám vysochal z mramoru. Došiel aj Petit a obaja ju hneď povyzliekali pohľadom. Ona si nás na oplátku všetkých zröntgenovala a už som vedel že sme prečítaní. Ako to robí do hája? Možno sa mi to ale len zdalo. Dúfam, že ženy nevedia čítať myšlienky. Popri všetkých tých nespravodlivostiach by táto bola najväčšia.
Prešli sme do izbietky, sedeli pri stole na troch stoličkách a posteli, ktorú sme si pritiahli a trepali dve na tri. Postele boli tri, ale tretí spolužiak na víkendy chodieval domov a cez týždeň tam býval zriedkavo. Kde vlastne naozaj býval buhsuď (ja viem, je to nespisovné slovo).
Fajčil som a uvedomil som si, že som asi naspäť. Párkrát som klipol očami aby som sa o tom uistil. V ústach sa mi ocitla cigareta. Voňala ženskými perami, ktoré mi ju zapálili. Pil som ktovie koľký pohár. Hrala hudba a ktosi ma vytiahol tancovať. Veľmi chabo som rozlišoval kto. Neviem tancovať ale dievčatá (tak ich vždy volám) ma vychvaľovali do neba. Tancovali sme dvaja traja i štyria naraz. Vášeň z nich iskrila až mi ťažká hlava oľahčela a vo vlnách stúpala nálada v celom tele. Každú chvíľu sa niektorá z nich zdvihla, prihojdala sa a už sme sa vznášali. Už dávno som sa prestal starať kto je kto. Víla s tmavými mandľovými očami krúžila okolo mňa a bielymi rukami ma ovíjala zo všetkých strán. Pohyboval som sa ako v sne. Cítili som ako do mňa vstupuje a vystupuje, niečo prináša a niečo si berie. Nevedel som čo, ale vždy som bol o niečo ľahší. Cítili som ju vo svojom tele a len som dúfal, že dávam aspoň časť toho, čo dostávam. Bol som vzrušený z čoho mala víla radosť, lebo sa o to nehanebne starala.
Sadol som si. Cigaretový dym a chuť vína mi v študentskej izbe pripadali ako božský pokrm. Ktosi otvoril okno, nevedel som či v realite alebo v mojej hlave. Klopkal dážď a ja som dýchal vlhký vzduch. Omámený tabakom a pitím sme stáli s mojím dievčaťom pri okne. Opierala sa o mňa horúcim telom, objímala ma rukami a Petit s Vladom mi závideli. Tak sme to zapili. Fajčili sme a pili lacné víno a potom zase pili a fajčili. Aby sme šetrili na cigaretách tak sme zatvorili okno. Vyťahovali sme staré školské historky, kde sme boli hrdinovia, chvíľu hrali na malom stole pingpong. Namiesto sieťky sme nakreslili na stôl čiaru. Rozprávali sme čím ďalej tým neslušnejšie vtipy a bavili sa ako to vedia len študenti. Z neslušných vtipov sme prešli na neslušné príhody. A samozrejme traja chlapci to všetko nasmerovali na jediné dievča. Ona to ale s nami vedela. Nielenže odrážala, ale ešte nás aj hecovala. Takú som ju nevidel ani ja. Ženy nás vždy niečím prekvapia. Aj preto nás vedia tak omámiť.